Žofia Mešková

Príbeh Blanky Bergerovej s názvom „Najväčší biznis môjho života“, ktorý už čitateľom Logosu nie je neznámy z reportáže „Tvoj ľud, môj ľud“ publikovaný v predchádzajúcom čísle časopisu, si na Slovensku naďalej razí cestu k širšej verejnosti. Kniha, ktorá nebola vydaná ako podnikateľský zámer, ale viac-menej len na osobné účely s ambíciou jedinej prezentácie v Humennom, odkiaľ pochádza samotná autorka, bola už po niekoľký raz predstavená publiku.

Záštitu nad prezentáciou však v tomto prípade iniciatívne prevzalo mesto Šaľa, po tom, čo bol predstaviteľom mesta tento projekt predstavený pastorom Kresťanského spoločenstva Živá viera v Šali, pánom Tiborom Starým s manželkou.


Na pôde mestského úradu bola zároveň v spolupráci s Múzeom židovskej kultúry Bratislava otvorená výstava „Riešenie židovskej otázky na Slovensku“. Pozvanie na túto udalosť prijal aj konzul štátu Izrael, pán Chaim Levy, ktorý v krátkosti odpovedal na naše otázky ohľadne súčasných slovensko-izraelských vzťahov a prístupu slovenskej spoločnosti k Židom. Konzul Levy vyzdvihol veľmi dobré vzťahy medzi spomínanými štátmi, pričom sa odvolal na nedávnu návštevu ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky Miroslava Lajčáka v Izraeli. Rovnako ako izraelskí vládni činitelia, aj on potvrdil jasný postoj SR v boji proti antisemitizmu a jeho aktivity v tejto oblasti.

Čo sa týka spolupráce, povedal, že najmä v hospodárskej oblasti je široký, zatiaľ nevyužitý priestor na realizáciu. Na otázku, čo si myslí o prístupe Slovákov voči Židom hovoril len o osobných skúsenostiach a vlastných pocitoch. Hneď po niekoľkých týždňoch, ako nastúpil na misiu, sa na Slovensku cítil ako doma. Spomenul tiež, že všetky jeho štyri deti milujú Bratislavu. Jeho slová nemali ani len nádych kritiky, či obáv. To je však na zamyslenie. Pán Avihou Efrat, syn Blanky Bergerovej, ktorý má na starosti vydanie slovenskej verzie knihy a jej prezentáciu, v už spomínanom minulom článku povedal, že izraelská propagácia je slabá, čo napomáha tomu, že sa na Slovensku Židia necítia ohrozovaní. Ide akoby o vzťah priamej úmery. Pre nevýrazné a málo medializované aktivity proti antisemitizmu a v prospech Židov sa rasovo a xenofóbne zmýšľajúci ľudia necítia takí ohrození, a preto aj útoky na adresu Židov nie sú u nás markantné.

Pokiaľ sa však na Slovensku aktivity v oblasti boja proti antisemitizmu zintenzívnia a hlavne sa vo väčšej miere zmedializujú, možno očakávať či už nárast alebo aspoň väčšiu manifestáciu protichodných nálad. Túto tézu potvrdzuje fakt, že po tom, čo mesto Šaľa uverejnilo informáciu o organizovaní daného podujatia, mená niektorých organizátorov sa objavili na antifašistickej webovej stránke s „pečiatkou“: „nepriatelia národa“. Po upovedomení polície bola našťastie stránka zablokovaná. Všeobecne sa hovorí, že spoločnosť sa časom, rokmi humanizuje. Vzhľadom na historické udalosti v otázke židovstva je na mieste položiť si otázku, či sa niečo zmenilo. Keďže potreba hovoriť o rasizme, o existencii a hrozbách antižidovského hnutia je stále aktuálna, rovnako ako pripomínanie si holokaustu a odsudzovanie jeho popierania, bolo by naivné myslieť si, že nastala zmena v myslení ľudí, ako takých.

Nech by sa teda akokoľvek zdvihla vlna odporu voči rastúcej propagácii a podpore pro-židovských aktivít, je dobré v tom pokračovať. Jednak môže vďaka tomu to, čo je skutočné, ale skryté, vyjsť na svetlo, jednak sa týmto spôsobom prispieva k verejnému vzdelávaniu a zabraňuje šíreniu toho, čo sa za prejav procesu „humanizácie ľudstva“ nazvať nedá.